Život Prešova
online
online
Pred 155 rokmi sa narodil vynálezca padáku Štefan Banič
23.11.2025 Trnava
Smolenice/Bratislava
23. novembra (TASR) – Osobnosť slovenského vynálezcu spropagoval až
takmer 35 rokov po jeho úmrtí historik Štefan Jastrabík v monografii o
Smoleniciach. Pritom jeho vynález, patentovaný v USA pred vyše 110
rokmi, zásadne ovplyvnil napredovanie bezpečnosti letectva ešte pred
začiatkom 1. svetovej vojny. V nedeľu 23. novembra uplynie 155 rokov od
narodenia Štefana Baniča - slovenského vynálezcu, konštruktéra prvého
funkčného padáku a spoluobjaviteľa jaskyne Driny.
Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (súčasné Smolenice, časť Smolenická Nová Ves). Vyštudoval ľudovú školu a po nej začal pracovať na statku grófa Pálffyho. Jeho názory na maďarizáciu ho pripravili o prácu. Tak sa vyučil za murára a zamestnal na stavbe Smolenického zámku.
Ťažká sociálna situácia, ktorá panovala na Slovensku, ho v roku 1907, rovnako ako ďalších takmer 50.000 Slovákov, prinútila odísť za prácou do USA (v rokoch 1899 až 1918 emigrovalo z územia Slovenska ako súčasť vtedajšieho Rakúsko-Uhorska do USA 480.000 osôb). Pracoval na farmách, v baniach a usadil sa v pennsylvánskom meste Greenville.
Keď sa v roku 1912 stal svedkom leteckého nešťastia, priviedlo ho to k túžbe vynájsť zariadenie, ktoré by pilota zachránilo pred istou smrťou. Konštrukčných plánov a testovaní padákov bolo v tom čase neúrekom, avšak Baničov prototyp bol výrazne odlišný. Výzorom sa približoval k teleskopickému dáždniku pripevnenému k hrudníku pilota. Padák otváral systém pružín a rebrovitých tyčiek, ku ktorým bolo pripevnené hrubé plátno. To umožňovalo regulovať rýchlosť klesania a miesto pristátia.
Prototyp Banič zhotovil necelé štyri mesiace po leteckom nešťastí. Predložil ho na posúdenie vedeniu amerického letectva. Navrhli mu, aby svoje zariadenie najskôr sám otestoval. Stalo sa tak 3. júna 1914 pred zástupcami dvoch kľúčových amerických inštitúcií s cieľom získať patent a potenciálnu zmluvu pre armádu. Konkrétne sa na zoskok prišli pozrieť predstavitelia patentového úradu (dnes U.S. Patent and Trademark Office) a leteckého zboru americkej armády (US Army Air Service). Banič zoskočil z vtedy jednej z najvyšších budov vo Washingtone D.C. – Cairo Apartment Building a to z priamo zo strechy (približne 50 metrov).
Neskôr mal údajne padák otestovať aj skokom z lietadla z výšky 600 metrov. Svoj vynález následne oficiálne podal na americký patentový úrad so žiadosťou o registráciu. Ten mu vyhovel a Baničov vynález zaregistrovali 25. augusta 1914 pod patentovým číslom 1 108 484.
V dostupných zdrojoch sa výrazne rozchádzajú informácie o tom, či Baničov patent americká armáda odkúpila, alebo jej ho vynálezca daroval. Neexistujú ani verejne dostupné archívne dokumenty, ktoré by potvrdili výšku odkupnej čiastky. Preto je ťažké odhadnúť, či Banič na svojom vynáleze nejako profitoval. Isté však je, že po návrate na Slovensko v roku 1920 žil nenápadne a venoval sa povolaniu, s ktorým aj začínal – murárčine.
Predpokladá sa, že americká armáda Baničov vynález ďalej testovala. Jeho padák však nikdy nebol nasadený počas 1. svetovej vojny. Armáda USA totiž prijala iné, zložitejšie modely padákov s ručným otváraním (tzv. ripcord), ktoré vyvinuli Floyd Smith či Leslie Irvin. Sériovo ich začala nasadzovať v roku 1919, teda až po ukončení 1. svetovej vojny.
Hoci sa Baničov padák v súčasnosti nepoužíva, jeho prínos pre bezpečnosť letectva a konkrétne pilotov bol nesporný. Vďaka ďalším vynálezcom, konštruktérom, inováciám a moderným technológiám sa bezpečnosť letectva výrazne posunula a na úvode tejto cesty stál práve on.
Banič je spájaný po svojom návrate do vlasti aj s objavom. Spoločne so synom Jánom, Imrichom a Alojzom Vajsáblovcami a súrodencami Alexandrom a Silvestrom Valovcami v roku 1929 spoluobjavil jaskyňu Driny v Malých Karpatoch.
Štefan Banič zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi. V roku 1970 pri príležitosti 100. výročia narodenia odhalili jeho pamätník na bratislavskom letisku Milana Rastislava Štefánika. Po jeho rekonštrukcii a presune ho opätovne odhalili v roku 2019. Osadenie ďalšieho pamätníka iniciovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Odhalený bol 14. júna 2006 a nachádza sa v Smoleniciach. Jeho pamiatku v obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome konštruktéra. V Múzeu Molpír taktiež zriadili Baničovi pamätnú izbu.
V októbri 2020 začala Národná banka Slovenska (NBS) predávať striebornú zberateľskú euromincu v nominálnej hodnote 10 eur venovanú 150. výročiu Baničovho narodenia. Bronzové odliatky zberateľskej euromince predstavili až po hlavnej fáze pandémie koronavíru v roku 2022.
Baničovu osobnosť si pripomenuli aj na septembrovom Expo 2025 v japonskej Osake. Návštevníci expozície v rámci Národného dňa Slovenska mali možnosť si ho priblížiť prostredníctvom živej sochy v podaní Spišského divadla. Okrem Baniča na expozícii vystavili aj živú sochu Milana Rastislava Štefánika.
Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (súčasné Smolenice, časť Smolenická Nová Ves). Vyštudoval ľudovú školu a po nej začal pracovať na statku grófa Pálffyho. Jeho názory na maďarizáciu ho pripravili o prácu. Tak sa vyučil za murára a zamestnal na stavbe Smolenického zámku.
Ťažká sociálna situácia, ktorá panovala na Slovensku, ho v roku 1907, rovnako ako ďalších takmer 50.000 Slovákov, prinútila odísť za prácou do USA (v rokoch 1899 až 1918 emigrovalo z územia Slovenska ako súčasť vtedajšieho Rakúsko-Uhorska do USA 480.000 osôb). Pracoval na farmách, v baniach a usadil sa v pennsylvánskom meste Greenville.
Keď sa v roku 1912 stal svedkom leteckého nešťastia, priviedlo ho to k túžbe vynájsť zariadenie, ktoré by pilota zachránilo pred istou smrťou. Konštrukčných plánov a testovaní padákov bolo v tom čase neúrekom, avšak Baničov prototyp bol výrazne odlišný. Výzorom sa približoval k teleskopickému dáždniku pripevnenému k hrudníku pilota. Padák otváral systém pružín a rebrovitých tyčiek, ku ktorým bolo pripevnené hrubé plátno. To umožňovalo regulovať rýchlosť klesania a miesto pristátia.
Prototyp Banič zhotovil necelé štyri mesiace po leteckom nešťastí. Predložil ho na posúdenie vedeniu amerického letectva. Navrhli mu, aby svoje zariadenie najskôr sám otestoval. Stalo sa tak 3. júna 1914 pred zástupcami dvoch kľúčových amerických inštitúcií s cieľom získať patent a potenciálnu zmluvu pre armádu. Konkrétne sa na zoskok prišli pozrieť predstavitelia patentového úradu (dnes U.S. Patent and Trademark Office) a leteckého zboru americkej armády (US Army Air Service). Banič zoskočil z vtedy jednej z najvyšších budov vo Washingtone D.C. – Cairo Apartment Building a to z priamo zo strechy (približne 50 metrov).
Neskôr mal údajne padák otestovať aj skokom z lietadla z výšky 600 metrov. Svoj vynález následne oficiálne podal na americký patentový úrad so žiadosťou o registráciu. Ten mu vyhovel a Baničov vynález zaregistrovali 25. augusta 1914 pod patentovým číslom 1 108 484.
V dostupných zdrojoch sa výrazne rozchádzajú informácie o tom, či Baničov patent americká armáda odkúpila, alebo jej ho vynálezca daroval. Neexistujú ani verejne dostupné archívne dokumenty, ktoré by potvrdili výšku odkupnej čiastky. Preto je ťažké odhadnúť, či Banič na svojom vynáleze nejako profitoval. Isté však je, že po návrate na Slovensko v roku 1920 žil nenápadne a venoval sa povolaniu, s ktorým aj začínal – murárčine.
Predpokladá sa, že americká armáda Baničov vynález ďalej testovala. Jeho padák však nikdy nebol nasadený počas 1. svetovej vojny. Armáda USA totiž prijala iné, zložitejšie modely padákov s ručným otváraním (tzv. ripcord), ktoré vyvinuli Floyd Smith či Leslie Irvin. Sériovo ich začala nasadzovať v roku 1919, teda až po ukončení 1. svetovej vojny.
Hoci sa Baničov padák v súčasnosti nepoužíva, jeho prínos pre bezpečnosť letectva a konkrétne pilotov bol nesporný. Vďaka ďalším vynálezcom, konštruktérom, inováciám a moderným technológiám sa bezpečnosť letectva výrazne posunula a na úvode tejto cesty stál práve on.
Banič je spájaný po svojom návrate do vlasti aj s objavom. Spoločne so synom Jánom, Imrichom a Alojzom Vajsáblovcami a súrodencami Alexandrom a Silvestrom Valovcami v roku 1929 spoluobjavil jaskyňu Driny v Malých Karpatoch.
Štefan Banič zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi. V roku 1970 pri príležitosti 100. výročia narodenia odhalili jeho pamätník na bratislavskom letisku Milana Rastislava Štefánika. Po jeho rekonštrukcii a presune ho opätovne odhalili v roku 2019. Osadenie ďalšieho pamätníka iniciovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Odhalený bol 14. júna 2006 a nachádza sa v Smoleniciach. Jeho pamiatku v obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome konštruktéra. V Múzeu Molpír taktiež zriadili Baničovi pamätnú izbu.
V októbri 2020 začala Národná banka Slovenska (NBS) predávať striebornú zberateľskú euromincu v nominálnej hodnote 10 eur venovanú 150. výročiu Baničovho narodenia. Bronzové odliatky zberateľskej euromince predstavili až po hlavnej fáze pandémie koronavíru v roku 2022.
Baničovu osobnosť si pripomenuli aj na septembrovom Expo 2025 v japonskej Osake. Návštevníci expozície v rámci Národného dňa Slovenska mali možnosť si ho priblížiť prostredníctvom živej sochy v podaní Spišského divadla. Okrem Baniča na expozícii vystavili aj živú sochu Milana Rastislava Štefánika.
www.ZIVOTPO.sk
